Všetky technológie týkajúce sa spracovania a narábania s RAO sú pod drobnohľadom odborníkov ale sú krajiny vo svete, kde sa vôbec nestarajú o to, čo spôsobí RAO v životnom prostredí a hľadí sa radšej na finančý zisk. Každá krajina, ktorá má jadrovú elektráreň má problém s RAO a zatial je všetko vyriešené len dočasne skladovaním tohto odpadu a otázku čo s ním v budúcnsoti je stále otvorená.

Jednou z možností ako nakladať s vyhoreným jadrovým palivom je jeho prepracovanie. Predstavuje komplikované chemické oddelenie jednotlivých jeho zložiek. Získava sa tak niekoľko komerčne a vojensky zaujímavých látok, ako sú napríklad urán (viacero izotopov), ktorý sa opätovne využíva ako palivo do jadrových reaktorov alebo plutónium-239, ktoré sa môžu využívať na výrobu jadrových bômb či miešaného oxidového paliva (MOX - zmes oxidu uránu a plutónia).
 
Prepracovanie znamená však predovšetkým nárast množstva rádioaktívnych odpadov. Z jednej tony vyhoreného jadrového paliva pri prepracovaní totiž vznikne:
- 4,5 m³ vysokorádioaktívnych dpadov
- 150 m³ strednerádioaktívnych odpadov
- 2000 m³ nízkorádioaktívnych odpadov
Prepracovateľské závody pritom vypúšťajú časť plynných a kvapalných odpadov do okolia, čo spôsobuje ekologické zamorenie a ohrozenie zdravia obyvateľstva. Prepracovateľské závody dlhodobo spôsobujú rádioaktívne zamorenie životného prostredia.
Je to problém napr. Ruskej federácie, Francúzka, Veľkej Británie a iných krajín. Okrem častých havárií majú trvalé problémy s často niekoľkonásobným prekračovaním povoleného množstva a radiácie vypúšťaných odpadov. Spôsobili tak napríklad zamorenie Severného mora rádioaktívnymi látkami vrátane plutónia. U vojenských závodov je táto situácia pravdepodobne rovnaká, ak nie horšia, pretože nezávislá kontrola je tu nemožná.

Rusko - skladisko RAO

MAJAK - RUSKÁ TOVÁREŇ SMRTI
 
Závod Majak, ktorý sa nachádza na Urale, je najväčším jadrovým komplexom na svete. Jeho história je plná havárií, zamorenia a utajovania:

V rokoch 1949 až 1956 vypúšťal Majak vysokorádioaktívny tekutý jadrový odpad zo svojho prepracovateľského závodu priamo do rieky Teča. Viac ako 124 000 ľudí žijúcich pri rieke, ktorá je hlavným zdrojom pitnej vody, dostalo vysoké dávky radiácie. Keď bol zistený rozsah zamorenia, bolo presídlených okolo 7 500 dedinčanov. Avšak príliš neskoro - okolo 8 000 ľudí zomrelo na následky tejto bezohľadnosti.

V septembri 1957 sa v Majaku stala druhá najväčšia jadrová katastrofa v dejinách ľudstva (po Černobyle). Explodovala oceľová nádrž obsahujúca 300 m³ vysokorádioaktívneho odpadu. Územie s rozlohou 23 000 km² a obývané 260 000 obyvateľmi zasiahlo 20 miliónov Curie. Evakuovaných bolo iba 10 200 obyvateľov. (Hodnoty radiácie uvoľnenej pri černobyľskej katastrofe podľa rôznych medzinárodných expertov sa pohybujú medzi 50 až 150 miliónmi Curie).

V roku 1967, po dlhom období sucha, vyschla časť jazera Karačaj, ktoré obsahuje veľké množstvo tekutých rádioaktívnych odpadov. Rádioaktívny prach, ktorý obsahoval prevažne stroncium-90 a cézium-137, zasiahol vďaka silnému vetru 1800 km². Na časti tohto územia obývanom asi 40 000 obyvateľmi dosiahla rádioaktivita 0,1 až 0,3 Curie na km².

KRASNOJARSK

V rokoch 1959 až 1992 chladiaca voda z primárneho okruhu dvoch starších reaktorov sa vypúšťala priamo do rieky Jenisej. Ako dôsledok bolo rádioaktívne zamorených viac ako 500 kilometrov brehov tejto rieky.

Od roku 1963 sa rádioaktívny odpad injektuje do skaly do hĺbky 190 až 475 metrov. Dôsledky tejto "techniky" doteraz nikto detailne neskúmal, avšak predpokladá sa, že tekutý rádioaktívny odpad môže unikať z "úložiska" do okolia smerom k rieke Jenisej. Tekuté rádioaktívne odpady sa pumpujú z prepracovateľského závodu do "úložiska" cez 20 kilometrov dlhé potrubie. Z dôvodu veľkých strát cez trhliny v potrubí je okolie ťažko kontaminované.

Podmienky, za akých sa v Rusku nakladá s jadrovým odpadom, sú častokrát katastrofálne. Nízkorádioaktívne odpady v mnohých prípadoch ležia voľne na otvorených skládkach, tekuté sa vypúšťané do riek. Katastrofická hospodárska situácia spôsobila, že za peniaze (najmä tie korupčné) sa dá získať všetko. Jedinou prekážkou, ktorá zatiaľ bráni dovozu jadrového paliva, je zákon. Vidina obrovských ziskov z obchodu s odpadmi však zväčšuje tlaky na zmenu uvedených zákonov spôsobom, ktorý by umožňoval dovoz vyhoreného jadrového paliva na uloženie.

[11]